Zajačik Mucko – nie som mačka ani pes. Miluj ma, aký som, alebo ma nechaj tak.
Zajac.
Samuraj.
Moja dcérka miluje zajačiky. A tak sa k nám jeden nasťahoval.
Čierne mäkkučké telíčko. Čierne očká. Hebká srsť.
Stelesnená láska.
Prvý tvor z ríše zvierat, ktorého som mohla pozorovať dlho. Bez prerušenia. Kontinuálne.
Lýhavala som pri ňom. Učila sa hýbať a dýchať spolu s ním. Pozorovala som ho, ako oddychuje. Ako sa hýbe. Ako je.
Vzniklo medzi nami spojenie.
Deti ho milovali. On miloval ich.
Vozili ho v kočiariku. Nosili ho na rukách. Brávali ho na záhradu a dávali naň pozor.
Keď buchli dvere na výťahu a boli to deti, Mucko to vedel. Postavil sa na zadné a čakal ich.
Dcérka ho učila pribehnúť, podať pacičku, podliezť preliezku. Volala ho menom.
Niekedy prišiel.
Inokedy nie.
Ako sa mu chcelo.
Pristihla som sa, ako si občas povzdychnem:
„Škoda, že nie si pes. Alebo aspoň mačka. Prišiel by si. Nechal by si sa hladkať viac. Počúval by si na meno.
Ale ty si zajac.“
Časom som to videla. Ako ľahko sa človek ohne. Vzdá sa seba, keď to ten druhý chce.
Ale Mucko na to nedbal.
Nikdy neuhol
ani doprava,
ani doľava.
Zostával zajacom.
Jedno poobedie, počas varenia, som zavnímala jeho vedomie. Otočila som sa. Pristúpila bližšie.
Pozeral sa na mňa veľkými čiernymi očami. „Onedlho odídem. Beriem na seba tvoju chorobu.“
Začala som plakať. Srdce mi kričalo: „Mucko, nieeee! To je moje. Musím si to odžiť sama. Prosím, nie! Zostaň s nami, prosím.“
Ale on sa iba díval. Tým príznačným pohľadom, v ktorom nikdy neuhýbal.
O dva mesiace sa to začalo.
Kliniky. Vyšetrenia. Boj aj nádej.
Jedno poobedie nám zavolala lekárka. Trpí. Bez nádeje na uzdravenie.
Kráčam roztrasená.
Sama v šírom svete.
Sedím pri Muckovi.
Je slabučký.
Dýcha potichu.
Lekárka nás necháva osamote.
Tečú mi slzy.
Položím na neho ruku.
V srdci cítim spojenie.
„Túžim, aby si žil vo mne ďalej. Keď vydýchneš, chcem ťa vdýchnuť.”
Ticho večnosti prestúpi miestnosť.
Kráčam domov. Telíčko v krabičke.
Po líciach mi stekajú horúce slzy.
Zrazu do mojej kostrče udrie blesk.
Intenzívne prestupuje celou chrbticou.
Akoby sa roztrhli svety.
Cítim teplo.
Silu esencie Mucka.
Viem.
Už viac neuhnem
ani doprava
ani doľava.
O dva roky neskôr:
„Zmenila si sa.
Už to nie si ty.“
Odkedy odišiel Muco.
Kto pre teba blog píše?
Monika Naja
"Milujem Zem a telo vnímam ako jeho výlev. V živote odkrývam, že hmota je posvätná a telo portál.
Vytváram priestor, v ktorom sa ľudia navracajú späť do svojho tela - tam, kde život vzniká a prirodzene sa obnovuje."
Somatická prax
pre autentické bytie
Chceš zostať v spojení s gravitačným poľom úcty k telu ?
Nalaď sa vždy prvý štvrtok v mesiaci. Ak chceš, aby ti blog prišiel na mail, nechaj mi svoju email adresu a ja ti ho rada pošlem:
Monikina práca mi prináša uvoľnenie sa do plynulosti života a bytia, súcit so sebou aj inými. A tiež jasnosť hraníc, ktoré telo spraví skôr než moja myseľ.
Vnímam rozširovanie priestoru na život, na seba, prebúdzanie pozorovateľa; zvedomovanie a nabúravanie automatizmov po vrstvách, väčšiu slobodu a prijatie byť, kde som.
Zmizol šedý závoj smútku, otvoril sa mi v hrudníku priestor, cítim v ňom ľahkosť. Čakala som, či po niekoľkých dňoch nepríde späť to staré, či to nie je len chvíľkové. Zdá sa, že naozaj je to už navždy inak.